Dnes si spravím výlet k jednému z najvyšších a najimpozantnejších tatranských vodopádov. Ako ma napadlo sa k nemu vybrať a aká bola cesta? To sa dočítaš v mojom ďalšom blogu.

Je sobota, slnečný deň a ja sedím za notebookom a brázdim google krížom krážom a hľadám tip na „ľahkú“ tatranskú turistiku. Z toho množstva rôznych ponúk ma zaujala jedna špeciálna. Vodopád Skok. Podľa googlu je to ku nemu na „skok“ od Štrbského plesa. Vravím si, prečo nie. Ako je už u mňa zvykom, na tatranskú turistiku sa vyberám  z princípu v poobedných hodinách. Má to svoje výhody, napr. nie je tak teplo, ale čo je pre mňa to najdôležitejšie, ten hlavný  nával turistov už pominul (osobne nemám rád veľký počet turistov). Na tomto výlete mi robil spoločnosť môj brat.

Na parkovisko pri Štrbskom plese sme dorazili cca o šiestej hodine poobede. Človek si povie „ideálny“ čas na turistiku. Po zaparkovaní auta ku nám nabehol milý pán pripravený okamžite inkasovať nekresťanský poplatok za parkovanie. Ale to je na inú debatu. Len informačne pripravte sa na poplatok 2€/hodina.

Cestou z parkoviska smerom ku mostíkom sa nám v diaľke ukázal vodopád. Vravíme si, že musí byť veľký, keď je viditeľný z takej diaľky. A keď tam dovidíme, tak tam budeme za chvíľu. Nevyzerá to ďaleko. Zabudli sme na jeden dôležitý fakt. A to ten, že v Tatrách je všetko ďaleko. Aj to, čo sa zdá blízko, je v skutočnosti ďaleko.

Vychádzkovým tempom sme s bratom prešli po asfaltovej ceste okolo hotelov, chatiek a podobných stánkov až asfaltová cesta skončí a naše kroky  smerujú lesnou cestičkou. Lesná cesta, stromy a začne mierne stúpanie. Vstupujeme do lesa.

Stále ideme po žltej značke. Prechod lesom trvá cca 30 minút. Keď prejdeme lesom, dostaneme sa do územia kosodreviny. To prináša krásne pohľady na okolité skalné bralá. Cesta však naďalej mierne stúpa hore. Z kosodreviny čoskoro prejdeme na tradičný kamenistý horský terén. Miestami sa cítim ako kamzík, ktorý skáče zo skaly na skalu. Postupne sme s bratom doskákali až k vodopádu, ktorý nás očaril svojou impozantnou veľkosťou. Vodopád je tvorený potokom Mlynica (preto je aj názov doliny Mlynická dolina) padajúcim cez strmú skalnú terasu a  s výškou 25 metrov je zároveň tretím najvyšším vodopádom na slovenskej strane Tatier. Voda padá zo skalného brala vo výške 1789 metrov.

 

Po hodine fotenia a zistení, že už je pomaly ale isto 9 hodín večer, sme sa vybrali s bratom späť na parkovisko. Cestou k lesu bola ešte dobrá viditeľnosť, ale akonáhle sme vstúpili do lesa, bez bateriek sme sa nezaobišli. Hustý les, ticho, tma, fantázia pracovala naplno. Človek videl a počul aj to, čo tam v skutočnosti nebolo. K autu sme napokon dorazili cca 22:30.  Mobil nám ukazoval, že sme prešli cca 9 km. Prevýšenie nie je veľmi veľké a rozložené na dlhšiu vzdialenosť. V skutku ide o nenáročnú turistiku, ktorú zvládne takmer každý, aj tí, čo majú sedavé zamestnanie ako ja.

(Visited 189 times, 1 visits today)

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *