Autor knihy, Jozef Banáš, prezradil vo svojom diele veľa tajomstiev o M.R. Štefánikovi. Je to takmer 500 stranová kniha o jeho láske k hviezdam, ženám alebo prečo nemecké tajné služby financovali ruských boľševikov.

Knihou o najvýznamnejšom Slovákovi Prebijem sa! Štefánik som chcel vzbudiť emócie, ale emócie pozitívne, emócie lásky a príkladu.“ vysvetľuje Banáš. „Štefánik si zaslúži, aby sme ho milovali. So všetkými jeho slabosťami a pochybnosťami. Mal ich dosť, ale dokázal ich prekonať.“

Dokázal do bodky naplniť antickú múdrosť: Per aspera ad astra – cez prekážky ku hviezdam. Alebo ako on vravieval: Rastúcimi prekážkami rastie moja energia na ich prekonávanie. Stal sa hrdinom nie vďaka svojej smrti, ale vďaka svojmu životu…

Úryvok z knihy…

Keď zaklopal na dvere s prostou menovkou Tomáš Garrigue Masaryk mierne sa mu potili dlane. Po prvýkrát v živote sa stretne s človekom, ktorý je pre neho stelesnením cnosti a pravdy, s človekom, ktorého považoval za pokračovateľa svojho idolu – Jana Husa. Namiesto zvolania „ďalej“ sa dvere otvorili a v nich stál doširoka usmiaty chlapík s briadkou, mohutnými fúzmi, ostrým pohľadom a orlím nosom, na ktorom trónil typický cviker.

„Dobrý deň, som Štefánik. Prišiel som ako ste povedali…“

„Milan, vitajte, poďte ďalej,“ pokynul mu profesor prekvapujúco po slovensky a ukázal na kreslo. Sám zaujal miesto oproti hosťovi. Štefánik rozpačito mlčal, profesor si ho chvíľu skúmavo obzeral.

„Prišli ste bez kabáta, vonku je chladno, nie je vám zima?“

„Dá sa to vydržať,“ odvetil nepresvedčivo.

Masaryk sa díval na drobného študentíka a nechápal kde sa v tomto útlom mladíkovi berie toľká energia a odhodlanie, ktoré je cítiť z každého jeho článku, gesta, nadšeného pohľadu, ktorému je len ťažko odolať. „Viete, že vás poznám už dlhšie?“

„A to ako?“

„Odvtedy ako čítam vaše články. Vaše politické názory sú veľmi moderné a majú to, čo máloktorí autori – staviate ich na demokracii, mravnosti, spravodlivosti, historickom a prirodzenom práve a navyše pozorujem váš umelecký talent poeticky formulovať. Vaše články majú srdce, sú jasné a úprimné. Píšete, že Slovensko je krajom spustošených vrchov a ten kraj treba zúrodniť. Pekná metafora. Pozrite, tu sú všetky vaše články – či už z Hlasu, alebo Času mám ich odložené. Ak dovolíte, môžem z nich občas citovať?“

Štefánik sedel ako obarený. „Ale… prepáčte… ako viete, že sú to moje články? Veď nie sú podpísané…“

„Ich dikcia, štýl, myšlienkové pochody a najmä tá neskutočná, priam plamenná zanietenosť sú pre vás typické,“ usmial sa Masaryk.

„Vy, profesor Masaryk chcete citovať študenta Štefánika?“

„Takže smiem, ďakujem. Na oplátku vy môžete pokojne citovať mňa. Napokon sme takmer krajania. Viem, že miesto vášho a môjho narodenia sú si veľmi blízko. Hodonín a Košariská sú vzdušnou čiarou vzdialené asi šesťdesiať kilometrov.“

„Vy viete, že pochádzam z Košarísk?“

„Mám vo zvyku vždy sa o ľuďoch, ktorí ma zaujmú, dozvedieť čo najviac. Páči sa mi, že aj v Prahe hovoríte po slovensky, veď ja som tiež Slovák a my si predsa rozumieme. Poprosil som kolegu Šrobára, aby sprostredkoval naše stretnutie. Chcem vám poďakovať za to že píšete do Času v slovenskej rubrike. Robíte to výborne. Vaše citlivé a srdcom písané úvahy o rodnom kraji ma veľmi oslovujú, veď som sám takmer kopaničiar…“

Práca sa vyplatila

„Intenzívne som sa zberu a analýze materiálu venoval asi tri a pol roka, preštudoval som 62 kníh. Bola to ťažká práca, ale radostná,“ uviedol autor, ktorý sa v obsažnom románe pokúša odhaliť najväčšie tajomstvá spojené so Štefánikom a jeho dobou.

(Visited 40 times, 2 visits today)

Komentovať

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *